V polovici februára som vyhodila zo šatníka asi dve tašky oblečenia. Možno sa to zdá byť veľa, ale moja skriňa potrebovala očistu. Niečo som jednoducho vyhodila, niečo darovala kamarátke a hneď boli všetci spokojní. Nie však na dlho: prešiel mesiac a vyradila som toho ešte viac; keby som sa do toho pustila dnes, asi by som o chvíľu nosila cisárove nové šaty. Po tejto zime sa mi podarilo sa “trochu zmenšiť” a všetko na mne visí… čo s tým? Začal čas stavania nového šatníku.

jeans Úvodník, apríl 2011: Prečo sa zrelé ženy obliekajú ako tínedžerky a ja som roky nenosila džínsy

Veci by sa však mali príliš jednoducho, keby to zostalo len pri vyhadzovaní a nakupovaní. Otázka znie: čo nosiť a čo nie? Jednak je príjemné pocítiť slobodu postavať všetko od základu, na druhej strane to môže byť po niektorých stránkach mierne náročné.

Začala som stavanie nového šatníku rozoberať s mojím partnerom. Po dvojhodinovom telefonáte, premrhanom paušále, mojom urazení sa a následnom sa “odrazení” som si jednoducho musela priznať, že to, čo som mala doteraz v skrini, zlyhávalo v mnohých smeroch. Môj problém je — ak sa to tak vôbec dá nazvať — večné polemizovanie nad tým, čo je kedy vhodné, čo je elegantné, čo vulgárne, čo pôsobí lacno a čo si vlastne ešte vôbec môžem vybrať, ak zvážim všetky tieto možnosti. Výsledok bol taký, že na sebe som postupne vyselektovala za “správne” veci na nosenie len čierne nohavice, nejaké blúzky, a všetky tie absolútne neutrálne veci, ktoré nemôžu nikoho uraziť. Môj partner to nazval “protoyp IKEA” — všetko sa hodí ku všetkému a každému vyhovuje. Výsledok ale za veľa nestojí.

Jeho pripomienka možno nebola najviac príjemná, ale napokon som uznala, že má pravdu. Občas asi nezaškodí trochu kritiky od niekoho, kto vás pozná dlho a snaží sa pomôcť.

Môj najväčší problém je ale asi neustále hľadanie elegancie. Proste ju milujem. Dostala som však aj upozornenie na to, že ešte stále nemám tridsaťpäť a predsa sa na to obliekam. Je to naozaj problém? Ako odpoveď sa mi ponúklo zopár udalostí. Išla som nakupovať so starým kamarátom. Je to ten milý právnický košieľkový typ — na eleganciu si potrpí aj on, no v smere obliekania veľmi konzervatívny. Na moje nešťastie sa (podľa jeho vlastných slov) hanbil za to, ako som bola v ten deň oblečená: cyklamenové členkové topánky, sivé rifle so záplatami, čierne tričko a čierna kožená budna a taška. Keď sme sedeli v McCafé, porovnával ma s “15-ročnými bratislavskými čajkami”.

Myslím, že problém vôbec nebol v tom, čo som mala oblečené. Označenie je samozrejme pritiahnuté za vlasy; čo tým chcel vlastne povedať? Ako sa má obliecť správne 15-ročné dievča (a slečny po 20-tke) a nevyzerať pri tom ako žena v štyridsiatke? Asi bude najlepšie, keď si na otázku odpoviete sami. Podľa jeho konzervatívneho názoru by som mala mať najlepšie všetko čierne, jednoduché a nenápadné…

Jedna z vecí, ktoré mi partner pripomenul bolo to, ako niektorým starším ženám neskôr dôjde, že so sebou nikdy veľmi módne neexperimentovali. Potom sa neskôr zobudia a snažia sa to dohnať s dvadsaťročným oneskorením. Samozrejme, poznám veľa elegantných žien v staršom veku, aj veľa takých, ktorým by sa zišlo so stajlingom trochu pomôcť, no určite poznáte aj vy tú kategóriu, ktorá zrazu precitne a začne sa obliekať ako tínedžerka v najlepšom veku. Naozaj neviem, či je niečo horšie. V dvadsiatke sa mi to hovorí asi ľahko, ale dúfam, že nikdy nedospejem k tomu, aby som sa v pokročilom veku snažila silou-mocou omladnúť práve nevhodným obliekaním. Aby toho však nebolo málo, karty začnú miešať ich manželia, ktorí sa začnú obzerať po mladých slečnách (ktorých obliekanie možno oni sami vo svojej mladosti označili za “štýl 15-ročnej bratislavskej čajky”). Všetko je zrazu naopak. Nebolo by lepšie veci prispôsobiť tomu veku, v ktorom sme?

Posledný rok som v obliekaní sama bojovala s dvoma vecami (ktoré znejú vlastne veľmi absurdne). Modré džínsy som nenosila, jednak pretože mi to neprišlo dostatočne elegantné a seriózne a jednak preto, lebo som si navrávala, že ak si ich oblečiem, zapadnem k šedým uliciam Bratislavy. Žiaľ, modré rifle sú v našom kraji najviac nadceňovaný kúsok šatníka — či už si to priznať chceme, alebo nie. Môžu byť naozaj štýlové, alebo častokrát pod čiarou podpriemerné… asi preto sa mi zunovali a nosiť som ich dlho odmietala. (Tým ale netvrdím, že mi vadili na iných ľuďoch. Túto “úchylku” som si vypestovala len sama na sebe.)

Druhý boj bol bojom farieb. U mňa veľmi limitovaná paleta čiernej, sem-tam biela, občas zelená, dosť fialovej a ružovej. Veľmi dlhú dobu som však mala všetepované, že ružová farba je farba Barbie-dievčat, ktoré si len prehadzujú vlasy zo strany na stranu a nevedia vytvoriť jednu zmysluplnú vetnú konštrukciu. Problém je v tom, že je to farba, v ktorej sa cítim veľmi prirodzene. Je jemná, dievčenská aj ženská, romantická ale pritom zábavná, v rôznych odtieňoch aj nevtieravá, inokedy zase výrazná. Červenú nosím len príležitostne, lebo je na mňa príliš “ostrá”. Ak už potom, tak radšej oranžová a žltá, zo studených farieb zelená a modrá skoro vôbec, lebo sa v nej necítim veľmi dobre. Nastali vnútorné rozpory: obliecť si ružovú a vyzerať podľa mnohých “hlúpučko” alebo sa na to vykašľať a cítiť sa dobre? Dnes už nemusím hovoriť, kam spadol môj výber. Samozrejme, nechodím v tej farbe odetá od hlavy po päty (všetko s mierou). Je mi však celkom jasné, že keď mám na sebe ružový trenčkot a vysoké čierne šnúrovačky, pohľady na mne visia, lebo som oblečená v niečom, v čom sa cítim skvele a dosť to na ulici vyniká; nie preto, lebo v tom vyzerám zle. Ak si niekto myslí opak, aj tak mi je to jedno — nemá cenu to vôbec rozoberať.

Niekedy je ale zvláštne, čo vám povie okolie. Jednoznačne mi však vyplýva to, že na to takmer vôbec netreba brať ohľad. Noste to, v čom sa cítite dobre a v tom budete mnohokrát aj vyzerať najlepšie. Spomínaný kamarát mi povedal, že sa za mňa hanbí a to sa poznáme šesť rokov. Beriem to s prehľadom, lebo jeho pohľadu na módu rozumiem (opakujem, že je veľmi konzervatívny), ale prečo by som potom mala “počúvať” (častokrát si vlastne len domýšľať) názory ostatných, keď ma vôbec nepoznajú? Žiaľ, toto je tá povrchná stránka módy. Je pravda, že oblečenie o vás hovorí veľa, ale nie všetko. Napriek tomu podľa neho chtiac-nechtiac súdime. Chodiť ale v ruke so zväčšeným životopisom vtedy, keď mám ružový trenčkot, naozaj odmietam.

Rovnako to bolo s nosením riflí. Dôvody prečo preboha modré rifle nie, som už uviedla. Pred pár dňami som si v Mangu jedny kúpila. Tenučké, skinny, v bledomodrej farbe — asi tak po piatich rokoch. Konečne nechodím celá v čiernej. A že sa stratím v bratislavských uliciach? Niekedy to nie je na škodu (s bielymi teniskami Fred Perry je to dokonca ohromne pohodlné a stále celkom “cool”). Všetko však záleží len od toho, ako to doladíte. Stačí sa pozrieť na Victoriu Beckham, ktorá ich nosí tak neuveriteľne štýlovo, že padám do kolien vždy, keď ju vidím.

Odkaz na tento mesiac apríl je teda jednoduchý: zabudnite na príkazy a predsudky okolia a noste to, v čom sa cítite skvele. Ak si to nechcete obliecť len preto, aby vám okolie nedávalo nálepky, robíte chybu. A čo že vyzeráte ako tínedžerka (a stále máte len po dvadsiatke?) A čo že v tej koženej bunde pripomínate pankáčku? Verte mi, aj tak to nikoho netrápi — a vás by nemalo tiež. V konečnom dôsledku záleží predsa na tom, ako sa cítite vy, nie vaše okolie. Ak sa bojíte, že budete vytŕčať, zmeňte svoj postoj: občas to môže byť aj príjemné.

Zdroj: YetAnotherLisa at Flickr