Najväčší Gatsby |
Všade sa o ňom hovorí. Očakávaný megahit spod režisérskej taktovky Baza Luhrmanna je nielen bezpochyby filmovou udalosťou roka, ale aj skvelým námetom a vďačnou témou všetkých lifestylových médií. Niet sa čo čudovať, veď spojenie klasického amerického ro
Všade sa o ňom hovorí. Očakávaný megahit spod režisérskej taktovky Baza Luhrmanna je nielen bezpochyby filmovou udalosťou roka, ale aj skvelým námetom a vďačnou témou všetkých lifestylových médií. Niet sa čo čudovať, veď spojenie klasického amerického románu z pera Francisa Scotta Fitzgeralda, neuveriteľnej Luhrmannovej predstavivosti (ktorú predviedol svetu napríklad v starších snímkach Moulin Rouge a Romeo+Juliet) a navyše brilantného hereckého obsadenia s Leonardom Di Capriom, Carey Mulligan a Tobeym Maguireom v hlavných úlohách, sľubovalo excelentný umelecký zážitok. To sa ale písal ešte rok 2012. Očakávania boli presne také, aký je aj hlavný hrdina v názve filmu a knihy zároveň. Veľké. Avšak, naplnili sa? Kúsok po kúsku.
Kto chce v plnej miere pochopiť film, musí najskôr nevyhnutne poznať pozadie a dobu, v ktorej vznikala jeho knižná predloha. F.S. Fitzgerald napísal Veľkého Gatsbyho v dvadsiatych rokoch minulého storočia, v čase, keď na americkom kontinente panoval neskrotný povojnový optimizmus, ale v románe cítiť už aj akési vytriezvenie a kritický odstup. Bola to doba tak odlišná a zároveň tak podobná tej súčasnej, v ktorej práve žijeme. Príbuznosť so súčasnosťou neunikne zaiste nikomu, a to bol pravdepodobne tvorcov zámer. No sú to práve dva kľúčové elementy – obdobie a prostredie – ktoré tvoria nosnú konštrukciu celého diela, a Luhrmann sa ich rozhodol zobraziť v celej svoje pompéznosti a sláve. Koniec koncov, kto videl režisérove predošlé diela, nebude vôbec prekvapený. S nemalou dávkou megalománie tak vznikla nielen panoráma dôležitých lokácií, ako je napríklad New York City či Gatsbyho vila, ale aj samotné scény, ktorých vizuálna prepracovanosť a bohatosť priam vyráža dych.
Ešte pred dlho očakávanou premiérou (tá sa oproti pôvodne plánovanému termínu odložila o niekoľko mesiacov) tvorcovia snímky vypustili do sveta dve ochutnávky, ktoré si spoľahlivo získali srdcia nedočkavých priaznivcov filmu. Prvou z nich boli kostýmy, na ktorých vytvorení spolupracovala hlavná kostymérka filmu a zároveň režisérova manželka, Catherine Martin so symbolom talianskeho luxusu, milánskym módnym domom Prada. Ten neváhal pri príležitosti veľdiela strieborného plátna otvoriť svoje archívy a podľa vzoru niekoľko desiatok rokov starých, takmer muzeálnych modelov vytvoriť dobovo autentické modely pre herecké obsadenie filmu. Vďaka tejto unikátnej spolupráci sú odevy (nielen) hlavných protagonistov naozajstnou pastvou pre oči. A kto je ten prípad, že sa o módu a špeciálne históriu módy zaujíma o trochu viac, ako by bolo zdravé, toho radosť bude zaiste ešte väčšia. Druhou dôležitou zložkou, ktorá uzrela svetlo komerčného sveta ešte predtým, ako film samotný, bola hudba k filmu. Načasovanie zverejnenia mien jej tvorcov, ako aj samotného soundtracku, bolo perfektné – len pár týždňov pred uvedením megahitu do kín. Dosť na to, aby sa naň stihol namotať celý svet, a zároveň málo na to, aby sa ho stihol presýtiť. A autorské zloženie? Fergie, André 3000, Lana Del Rey, Beyoncé, Jack White či Florence & The Machine… Pripomína drink namiešaný skúseným barmanom podľa presných ingrediencií, ktorý môžete piť koľko len chcete, a aj tak sa z neho úplne neopijete. Tým barmanom nie je nikto iný ako americký rapper Jay-Z, ktorý sa okrem soundtracku podieľal aj na produkcii samotného filmu. Už jeho meno rozprášilo všetky obavy o to, že audio výsledok bude nudný a suchý. Hoci sa Gatsby odohráva v dobe, kedy v hudbe vrcholila jazzová éra, Baz Luhrmann doplnil film o hudbu, znejúcu viac ako zo súčasnosti, než ako z časov zašlej slávy černošských skupiniek s dychovými nástrojmi. A urobil dobre. Cieľom bolo, podľa jeho vlastných slov, čo najviac sa priblížiť súčasnému divákovi, ktorý cíti modernosť doby rovnako, ako všetci doboví súčasníci. Do tanca tak na Gatsbyho veľkolepej párty hrá namiesto ležérne znejúcich jazzmanov Fergie, ktorú sprevádza stráviteľná elektronika. Veď predsa, ako sa hovorí aj názov a refrén piesne, trochu párty nikdy nikoho nezabilo… Z pohľadu časovej priamky sú teda obe strany kinosály (diváci aj obsah premietacieho plátna) pocitovo na jednej vlne. Kto by bol povedal, že je medzi nimi takmer storočný rozdiel?
Najväčším kameňom úrazu celého filmu sa stal (ne)prekvapivo samotný príbeh, respektíve dej. Nedá sa nič robiť s kompozíciou príbehu, kde sa autor snaží čo najstriktnejšie dodržiavať románovú predlohu. Osobne ma prekvapili niektoré značne negatívne reakcie okolia, a ako som sa dočítal neskôr, aj niektorých kritikov, na tento film. A všetky sa týkali deja. Film označovali za „nesmierne nudný“ až „žalostne nezaujímavý“ a „dejovo stagnujúci na jednom mieste“. Vážení odborníci a pseudo-odborníci sa strieborné plátno, dovolím si nesúhlasiť. Vysvetlenie je, podľa môjho názoru veľmi jednoduché, a potvrdil mi ho aj môj malý prieskum: nikto z tých, ktorí boli nespokojní s údajne nudným príbehom a dejom stojacim na jednom mieste, predtým nemal skúsenosť s knihou rovnomenného názvu. Film Veľký Gatsby sa tak zaraďuje k tým adaptáciám, na ktorých plné pochopenie (a zdá sa, že aj divácke strávenie) je nutné prečítať si najskôr knihu. Tomuto tvrdeniu nahráva aj fakt, že Baz Luhrmann sa držal knihy možno až príliš. To je dvojsečná zbraň. Poteší intelektuálnu časť diváckeho spektra, no hltačov blockbusterov s popcornom a colou v ruke skôr odradí, alebo dokonca znechutí. Záverečný postreh možno nie veľmi metaforicky nazvať zhrnutím. Veľký Gatsby Baza Luhrmanna, to je pompéznosť spracovania, brilantne stvárnený hlavný hrdina, neunavujúci rozprávač Tobey Maguire, elektro klavír na párty v dvadsiatych rokoch a oslnivý glam-look Carey Mulligan. Alebo aj jednoducho – v podstate ľahko nadpriemerný príbeh lásky, avšak v nádhernej vizuálnej podobe. Nad tým malým percentom divákov, ktoré vychádzalo z kina zo znechutenými výrazmi, možno bez obáv mávnuť rukou. Pretože očakávania, ktoré si Gatsby nevedomky stanovil už vo svojom názve, rozhodne naplnil a hádam aj mierne prekonal. Bol totiž naozaj Veľký. Obrovský. Najväčší.
|